Územný plán je „zákon“ obce, ktorý je zložený z dvoch častí. Prvou sú rôzne analýzy, štúdie a odporúčania budúceho vývoja, potom je tu záväzná časť, ktorá je „zákonom“, a to tak v užšom slova zmysle, keďže ide o všeobecne záväzné nariadenie obce/ samosprávneho kraja, ako aj v širšom slova zmysle, keďže ide o právny predpis a prameň práva.
Účelom územného plánu je regulácia územia, čo sa týka priestorových, ako aj funkčných riešení, ide teda o odpoveď na otázku, čo kde môže byť na území obce a v akej kvalite a na aké účely postavené, či už ide o služby, bytové domy alebo priemysel.
Táto regulácia môže mať aj výrazne obmedzujúci charakter. Napríklad v územnom pláne môže byť zakázaná určitá forma výstavby (napr. bytové domy), alebo bude povolená len istá výška budov. Všetky tieto regulácie sa prejavujú v rámci individuálnych rozhodnutí o konkrétnom umiestnení stavby, konkrétnom stavebnom povolení a konkrétnom kolaudačnom rozhodnutí, v ktorých sa priamo rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb. Preto ústavodarca v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pre takéto typy rozhodnutí kladie prísnu podmienku viazanosti zákonom.
Na Slovensku sa však vyskytla nebezpečná prax v rámci obcí a miest. Ak tieto z nejakého dôvodu nechceli vyhovieť stavebníkovi (teda tomu, kto žiada o povolenia, tak ako sú uvedené vyššie), zmenili počas konania územný plán (o čom rozhoduje obec – obecné zastupiteľstvo) a zrazu bol návrh v rozpore s územným plánom a ako taký zamietnutý. Ministerstvo, aj niektoré okresné úrady a súdy si vykladali zákon nesprávne. Podľa nich bolo legitímne, ak sa počas hry o stavebné povolenie ( územné rozhodnutie) zmenili účelovo pravidlá, stačilo, ak bola dodržaná formálna stránka procesu prijímania územného plánu. Formálnou stránkou rozumieme napríklad povinné vyvesenie na úradnej tabuly, lehota na pripomienkovanie, stanoviská orgánov štátnej správy a poslanecká väčšina na jeho prijatie.
Moja základná námietka proti takejto praxi v minulosti vychádzala z európskeho princípu legitímneho očakávania. Tento princíp hovorí o práve každého predvídať rozhodnutia orgánov verejnej moci, inak povedané o istej forme právnej istoty. Podľa tejto námietky je v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu ( ľudovo „ducha zákona“), aby ste nemohli ani teoreticky predvídať, ako Vám dopadne konanie a boli ste ponechaný na mocenskú vôľu primátora a poslancov.
Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS 333/2018-97 v tejto veci skonštatoval, že doterajšia prax sa mýlila a bola nezákonná. Pod bodom 51 tohto nálezu hovorí : Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou dovolávajú výkladu (a aplikácie nového územného plánu), ktorý je vo svojich dôsledkoch retroaktívny v neprospech stavebníka (navrhovateľa správneho konania) bez tohto, aby toto spätné pôsobenie nového územného plánu bolo výslovne zakotvené. Takýto výklad nie je ústavne akceptovateľný. Práve naopak, výklad zvolený najvyšším súdom je plne v súlade s horeuvedenými zásadami na prospech stavebníka, ktorý v čase podania svojho návrhu na vydanie územného rozhodnutia, spĺňajúc všetky právnymi predpismi vyžadované podmienky, legitímne očakával, že nastúpia tie právne následky, ktorésa v čase podania jeho návrhu právne predpisy s takým podaním spájali, a to vo forme vydania územného rozhodnutia o umiestnení ním navrhovanej stavby. V hre je teda základné právo stavebníka na inú právnu ochranu poskytovanú správnymi orgánmi. Nejasnosť všeobecne záväzného nariadenia mesta pre absenciu prechodných ustanovení nemôže byť v demokratickej spoločnosti jednotlivcovi (stavebníkovi) na ťarchu. Navyše podmienky v podobe stanovenia maximálnej ,,podlažnosti“ umiestňovanej budovy majú povahu noriem (verejného) hmotného práva, apreto je vprípade absencie prechodných ustanovení pre posúdenie veci rozhodujúci právny stav platný v čase podania návrhu na vydanie územného rozhodnutia. S tým kolidujúce záujmy sťažovateľov ako vlastníkov susedných nehnuteľností na udržaní doterajšieho stavu nemôžu byť dostatočným dôvodom na retroaktívny výklad a aplikáciu neskoršieho právneho predpisu, ktorý by im viac vyhovoval.
Teda ak územný plán nemá vyslovene zakotvené ustanovenia (zvyčajne na konci VZN) o prebiehajúcich konaniach, nemôže byť retroaktívny. Už toto rozhodnutie významné posúva výklad celej problematiky smerom k ústavnosti a správnej aplikácii zákona. Implicitne (nepriamo) je zrejmé, že ani existencia prechodných ustanovení nemôže zasahovať do právneho stavu svojvoľne.
Právo nemôže byť magickou hračkou mocných, ktorá je pre adresátov noriem, teda pre občanov, nepoznateľná a nepredvídateľná. Potom by právo stratilo svoju faktickú platnosť a stalo by sa len aktom svojvôle.
Ak vás táto téma zaujala, napíšte do komentárov a zdieľajte. Rád pridám postupne aj iné kontroverzné témy zo správneho a stavebného práva.