Výklad zákona je záležitosť, ktorá môže vyzerať jednoducho a prístupne každému, kto vie čítať alebo písať, avšak zďaleka nie je len hodinou čítania zo základnej školy. Vo svojich blogoch sa často zaoberám problematikou, súvisiacou s tým, že zákon síce hovorí jasne, avšak prax správnych orgánov je bizarne odlišná. Tento nežiaduci stav sa vyskytuje aj v prípadoch, keď text zákona je nespochybniteľný. O to viac vyvoláva otázky situácia, kedy je potrebné odborne interpretovať jednotlivý odsek paragrafu v kontexte aj s inými ustanoveniami zákona, alebo zákonov.
Jednou z takýchto kritických situácii je ustanovenie § 59 ods. 2 a 3 správneho poriadku – základného právneho predpisu pre konanie úradov na Slovensku. Táto časť zákona upravuje odvolanie ako významný nástroj procesnej obrany účastníka konania. Odsek dva tohto ustanovenia nám hovorí, akým spôsobom môže rozhodnúť odvolací správny orgán. Môže rozhodnutie (ktoré je napadnuté) zrušiť, zmeniť, alebo potvrdiť. Ods. 3 na to hovorí, že ak je rozhodnutie zrušené, vracia sa na nové prejednanie.
A práve tu nám naskakujú dva problémy. Prvým je, že časť odvolacích orgánov si vysvetlila situáciu tak, že existujú hneď štyri formy rozhodnutia o odvolaní. Zruší, zmení, potvrdí alebo zruší a vráti na nové konanie. Teda časť odvolacích konaní skončila vo vzduchoprázdne, pretože úrad sa obmedzil len na zrušenie rozhodnutia bez jeho návratu na nové prejednanie. Pôvodné rozhodnutie sa zrušilo a nové nemal kto vydať. Pripomeňme, že správne konanie končí buď rozhodnutím vo veci samej, teda povolením, zamietnutím, vydaním a podobne, alebo zastavením konania. Zastavenie konania je procesné rozhodnutie, ku ktorému dôjde, ak napríklad účastník zomrel, vzal návrh späť, alebo nedoplnil podanie na výzvu správneho orgánu. Možnosť skončenia konania bez jednej z týchto alternatív je neprípustná, pretože ju zákon nepozná. Správne orgány môžu konať len na základe zákona a jeho medziach (porovnaj text Ústavy SR čl. 2 ods. 2), preto je prakticky nemysliteľné, aby si prax úradov dotvárala právo, ktoré nie je vyslovene obsahom právnej normy. Tento môj názor potvrdzuje aj judikatúra. Napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí 24S/212/2015-65 hovorí okrem iného, že správne konanie sa končí buď rozhodnutím vo veci samej alebo zastavením konania a odvolacie konanie, ktorým sa len zrušuje rozhodnutie, ale vec nevracia na nové prejednanie, nie je zákonné. ( s. 10 predmetného rozhodnutia).
Druhým problémom, ktorý vytvorila právna prax, je slovné spojenie nové prejednanie (§ 59 ods. 3 správneho poriadku). Opätovne sme svedkami bizarnej praxe a interpretácie zákona, v ktorej slovné spojenie nové prejednanie znamená nové konanie. Teda niektoré úrady (napr. stavebné) začínajú po vrátení spisu z odvolacieho orgánu úplne nové konanie. Opätovne sa tak jedno konanie neskončilo vôbec, ale už začalo nové konanie v tej istej veci.
Právny štát sa zakladá na dôslednom dodržiavaní zákona, čo má zmysel aj z dôvodu prehlbovania dôvery občanov v štát a jeho orgány. Ak sa dlhodobým tolerovaním nezákonnosti narúša táto dôvera a uspokojujeme sa s tak častou formuláciou úradníkov „ale my tu to robíme takto“, teda s nejakým zavádzaním obyčajového práva, nie je to najlepším signálom pre budúcnosť dobre spravovanej spoločnosti.