Európska únia, Štrasburg, OSN, rôzne komisie či ochrancovia práv produkujú tony papiera, s cieľom zlepšiť právnu ochranu jednotlivcov a ich prístup k spravodlivosti. Je to pekná teória, avšak stále nedosiahnuteľný cieľ v mnohých prípadoch.
Nezvyknem blogovať o konkrétnych prípadoch, v tomto konkrétnom som ale nahnevaný a preto sa aj s verejnosťou podelím o jednu skúsenosť.
Na Slovensku máme veľké množstvo jednotlivcov, ktorí sa „nejako“ ocitli v dlhoch. Istá časť z nich sú bezdomovci, ľudia bez vzdelania so zložitým životným príbehom a nie vždy so zručnosťou komunikácie na úrovni profesora práva. Čo je pri tejto skupine zásadné, že nie vždy majú chuť riešiť svoj problém. V takýchto prípadoch je veľmi dôležité využiť pár sekúnd osvietenia a vôle zmeniť svoj osud. Hlavne, ak sú aktuálne na ulici….
Ak majú šťastie, natrafia na zručného dobrovoľníka, sociálneho pracovníka, rehoľnú sestričku, ktorí sa budú snažiť riešiť ich komplexné problémy, vrátane tých právnych. Pri právnych problémoch je však mimoriadne dôležité najprv identifikovať právny stav. Bezdomovec mnohokrát nevie presne opísať, ani čo bolo pred týždňom a nieto ešte vedieť, čo kedy podpísal. Doručovanie pošty u nich prakticky neexistuje a mnoho krát je problémom aj občiansky preukaz.
Aby sa vôbec dalo niečo pre nich urobiť, je potrebné najprv zistiť pravdivý stav vecí. Teda napríklad zistiť zo súdu, ako to skutočne v danom prípade je. Na to slúži inštitút nazerania do spisu. Samozrejme, človek, ktorý je v takejto situácii, nemá vždy reálnu schopnosť správne vyhodnotiť stav veci. Preto je potrebné si zvoliť zástupcu, nie ojedinele ide o zamestnancov charity. Zástupca na základe plnej moci môže zistiť, aké rozhodnutia boli v danom prípade urobené, ako bežia lehoty, aký návrh sa dá podať.
Ale to by nemohlo ísť o Okresný súd v Kežmarku. Oslovili ma ľudia zo sociálnej oblasti, aby som im pomohol v jednej právnej veci. Prvá vec, ktorú som im povedal, že musia ísť nazrieť do spisu/spisov, čo vlastne bolo alebo nebolo rozhodnuté. Človek, o ktorého ide, je v patovej situácii už niekoľko rokov a nebolo zrejmé, či len súd nekoná, alebo je problém v niečom inom. Mailovanie si so súdom a márne pokusy dovolať sa tam, neviedli nikam. Zamestnankyňa charity mala jednoducho smolu. Príslušná zamestnankyňa súdu sa zatajovala a celkovo, externým záujmom o túto vec zjavne došlo k zbytočnému vyrušeniu z dennej rutiny úradníka na súde v Kežmarku, sprevádzaného nervozitou dotknutých „vyrušených“ dám. Ako v rozprávke, hrdinovia tohto príbehu to skúsili druhý krát, pekne dopredu sa im ohlásil zástupca na základe plnej moci, dozvedel sa, že z dôvodu COVID-19 sa do spisu nedá nazrieť, možno by aj bolo možné nejakú výnimku spraviť, ale akonáhle sa začalo hovoriť o konkrétnej veci, konkrétnom mene, zrazu žiadna výnimka a žiadne nazeranie do spisu nebolo možné (pozn.: súdy, ktoré som ja navštívil, mali prijaté transparentné opatrenie počas COVID-19 a podmienky, za ktorých bolo možne nazrieť do spisu, Okresný súd Kežmarok je asi jediný prípad, kde pandémia zúri tak, že to nie je možné vôbec).Bez nazretia do spisu nie je možné správne vyhodnotiť po rokoch neprehľadnú situáciu a odporučiť postup. Teda nie je možné uplatniť si základné práva….
Som farboslepý, pokiaľ ide o prístup k spravodlivosti, preto ani nie je rozhodujúca národnosť/etnikum tohto nešťastníka, ktorý má evidentne výnimku na súde v Kežmarku zo všeobecného práva nazrieť do svojho spisu. Každý máme rovnaké povinnosti, ale aj rovnaké práva, najmä keď tieto práva spočívajú v ochrane zo strany štátu. Mimochodom ide o človeka, ktorý poctivo pracuje a dlh vznikol ako ručiteľský záväzok spred 30 rokov. To, že nemá vyštudované právo, aby mohol byť rovnocenným partnerom úradníkom z predmetného súdu, alebo že jeho trvalý pobyt je v chudobnej osade, je zdá sa jeho jediným hendikepom.
Denne sa udejú desiatky prípadov, kedy skutočne chudobný človek jednoducho nemá rovnaký reálny prístup k spravodlivosti. Úradník v Bratislave si vie len veľmi ťažko predstaviť bezradnosť ľudí z najchudobnejších vrstiev spoločnosti zoči voči arogancii moci.
Cesta od teoretických garancií právneho štátu (ochrana práv a vymáhanie povinnosti) k jeho realizácii v poslednej osade východného Slovenska je dlhá, veľmi dlhá.
Nedá sa povedať, že by som súhlasil s pani ministerkou spravodlivosti vo všetkom. Napriek rozdielnosti názorov na niektoré témy, nie je možné jej uprieť úprimnú snahu riešiť situáciu v slovenskom súdnictve. Pevne verím, že jej pozornosti neunikne ani pracovná vyťaženosť zamestnancov Okresného súdu v Kežmarku, ani jeho prazvláštne hygienické predpisy.
A potom raz, niekedy, možno, bude platiť spravodlivosť pre všetkých.