Každý, kto sa venuje inžinieringu, to pozná. Stavebný úrad ešte ani nezačne konanie a hneď stavebníka vyzve, nech doloží záväzné stanoviská hasičov, hygieny či inšpektorátu práce. Ich okruh je závislý od toho, o ako problematickú stavbu ide. Ak stavebník ešte pred začatím konania doslova ako prílohu žiadosti nepredloží všetky záväzné stanoviská, stavebný úrad konanie zastaví. Je takéto konanie správne? Čo hovorí zákon a prečo sa takto ustálila prax?
V prvom rade treba povedať, že hovoríme o záväzných stanoviskách podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších právnych predpisov. Legislatíva dnes (t.j. po 1. apríli 2024) pozná aj záväzné stanovisko obce, o čom bude reč v druhom diele tejto série blogov. Podľa tohto právneho predpisu, t. j stavebného zákona, je stavebný úrad povinný zabezpečiť si záväzné stanoviská dotknutých orgánov do konania. Zákon to upravuje tak, že stavebný úrad oznámi dotknutým orgánom začatie konania a buď v lehote alebo do ústneho konania sa môžu vyjadriť a určiť podmienky za ktorých súhlasia zo stavbou, alebo ak sa nevyjadria, zákon hovorí o tzv. prezumpcii (predpokladu) že súhlasia.
Vyhláška Ministerstva životného prostredia č 453/2000 Z. z. napríklad v ustanovení § 8 zakladala povinnosti predložiť záväzné stanoviská už pred začatím konania ako súčasť žiadosti. Takouto úpravou de facto menila zákonnú povinnosť stavebného úradu a preniesla ju na stavebníka (žiadateľa). Zároveň, keďže podľa príslušných ustanovení stavebného zákona dotknutý orgán nemôže len tak meniť svoj názor, ktorý je predmetom záväzného stanoviska, tak vykonávací predpis obmedzil v zákone danú možnosť dotknutých orgánov vyjadriť sa počas konania k predmetu povolenia.
V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR orgán verejnej správy môže konať len na základe ústavy alebo zákona. Teda delegovanie povinností zo strany stavebného úradu na stavebníka, v rozpore s znením zákona, je absolútne nesprávnym postupom. Záväzné stanoviská majú vznikať len na základe iniciatívy stavebného úradu počas konania, tak ako to predpokladá znenie zákona.
Nižší právny predpis predsa nemôže meniť zákon, to by bolo prakticky vytváranie „zákonodarnej konkurencie“ zo strany orgánu štátnej správy smerom k národnej rade. Koľko zákonodarných orgánov by sme potom asi mali?
Vzniká tu však aj iná otázka: podľa tejto divnej praxe sa dotknuté orgány vyjadrujú k „zámerom“ projektov, ktoré nemusia nevyhnutne skončiť v konaní. Tak vytvárajú istú formu konzultatívnej činnosti mimo rámca konania a je potrebné položiť si otázku, či skutočne je technicko-personálna vybavenosť orgánov verejnej správy taká, že môžu realizovať aj úlohy, ktoré im zákon nezveruje v rámci „voľno časových aktivít“ (voľno časových preto, lebo ako úradná činnosť sa dá hodnotiť len to, čo zákon vyslovene hovorí, teda v tomto prípade vydávanie záväzných stanovísk do konaní).
V konečnom dôsledku tu vidím aj ďalší problematický rozmer. Zastavenie konania na základe tzv. neúplnej žiadosti len z dôvodu nedodania záväzných stanovísk pred konaním znamená odobratie možnosti realizovať svoje procesné práva účastníkovi konania a to je už otázkou zákonnosti, legitímneho očakávania a požiadavky na dodržiavanie princípov právneho štátu a teda ide o celkom lukratívnu tému, ak by sa žalovala v rámci ľudsko-právnej agendy.