piry.blog.pravda.sk

Zrejme celá odborná verejnosť sa zhodne na tom, že aktuálny stavebný zákon z roku 1976 je súhrnom problémov, ambivalentných ustanovení a z hľadiska požiadaviek na územný rozvoj len veľmi kostrbato použiteľný zákon.

Rovnako  predpokladám, že sa laická aj odborná  verejnosť zhodnú na tom, že najväčšie problémy prináša priam magická lehota, v ktorej na Slovensku dospejete k legálnemu rozhodnutiu, na základe ktorého je možné stavať. Podľa Svetovej banky je to viac ako 300 dní.

Súčasná vláda a osobitne podpredseda vlády pre legislatívu, si zvolili ambiciózny cieľ, skrátiť tento čas na 40 dní, odstrániť byrokraciu a nekonečné naťahovanie sa s dotknutými orgánmi štátnej správy a významným spôsobom tak prispieť k rozvoju našich obcí a miest. Tieto ciele je asi možné vnímať len pozitívne. Dokonca tak pozitívne, že by sme prepáčili aj pomerne utajený spôsob prípravy legislatívy a účasť, nazvem ich „kontroverzných“ osôb na jej koncipovaní.

Výhoda, ktorú mám, ak sa na vec pozerám čisto z pohľadu práva, je, že musím rešpektovať aj politické rozhodnutia, ako je napríklad vznik de facto nového ministerstva (Úrad pre územné plánovanie a výstavbu) pre oblasť stavebného práva. Rozumiem tomu, že potencionálne stovky nových pracovných miest s istotou štátnej služby sú politicky atraktívnou výzvou. Rovnako ako vyňatie celého konania z pôsobnosti „politicky nestabilných obcí a miest“, teda, nestabilných oproti štátnej službe.

Ak si však pozorne načítame materiál dvojice zákonov, teda zákon o územnom plánovaní a zákon o výstavbe, prídeme na to, že síce snaha (vyriešiť krízu stavebného práva) sa cení, ale podobne ako na skúške, je to veľmi málo, ak tomu chýba odbornosť…

Priestor blogu je veľmi malým na to, aby sa v ňom vyčerpávajúco dali rozviesť všetky ústavné, s európskym právom kolidujúce, alebo priam logické nezmysly v tomto návrhu. Preto sa sústredím len na tie najdôležitejšie.

Územné plánovanie je originálnou pôsobnosťou obce, teda jedným z charakteristických znakov samosprávy. Povedané inak, obyvatelia obce, cestou svojich zástupcov, majú právo rozhodovať o tom, čo chcú, resp. nechcú mať vo svojej obci, teda rozhodovať o regulácii územia. Vo svojich predchádzajúcich blogoch, článkoch a knihách som sa venoval aj kritickým momentom tohto nástroja, na tomto mieste však uvediem, ako územný plán rieši reforma. Jednoducho, ak poslanci neposlúchnu podľa § 6 ods. 1 písm. i) nového zákona, vyššie spomenutý úrad svojim rozhodnutím nahradí súhlas zastupiteľstva. Inak povedané, nevolený úradník autoritatívne zasiahne do typicky samosprávnej kompetencie. Takáto reštrikcia samosprávy vytvorením de facto nadriadeného orgánu (čo je ústavne neprípustné), je poštátnením jednej z najdôležitejších právomocí obce a po reštrikciách akademickej samosprávy je to už druhý prípad, kedy sa obmedzuje samosprávna participácia na verejnej moci. Pritom esenciálnou požiadavkou práva EU je naopak, zvýšenie participácie na výkone verejnej moci a zvýšenie transparentnosti rozhodovacích procesov.

Oveľa viacej bonusov však skrýva zákon o výstavbe…

Veľkým negatívnym rozmerom tohto zákona je vylúčenie správneho poriadku. Samozrejme, máme celý rad konaní, na ktoré správny poriadok nevzťahuje, zákonodarca však v týchto prípadoch osobitne upravil postavenie účastníkov konania, možnosť nazerania do spisu, podania odvolania, či namietanie zaujatosti zamestnanca správneho orgánu. V tomto zákone však zákonodarca na takéto niečo zabudol. Rozhodnutie je právoplatné hneď, žiadni účastníci konania, žiadne námietky zaujatosti, žiadne odvolanie. Právo na ochranu jednotlivca pred nezákonným zásahom štátu, dvojinštančnosť konania, nestrannosť konania, legitímne očakávanie, či právo na dobrú správu, to všetko v predmetnej úprave chýba. Ide o tak neodborný zásah do systému slovenského správneho práva, že zrejme jeho jediným výsledkom bude celý rad žalôb voči štátu a to aj na európskych súdnych inštanciách. Napríklad právo byť účastníkom konania podľa Aarhurského dohovoru, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný, je takouto právnou úpravou fakticky znemožnené.  Teda, ak sa pri vašom rodinnom dome rozhodne niekto postaviť prasaciu farmu, nebudete mať žiadne právo na odvolanie sa voči tomu. Iba právo  na nekonečné súdy s výsledkom v nedohľadne…

S týmto úzko súvisí aj možnosť rozporu s iným článkom ústavy, tentokrát s vlastníckym právom. V zjavnom rozpore s čl. 20 ústavy je aj skutočnosť, že právo preskúmať rozhodnutie má len stavebník a nie vlastník susediaceho pozemku, alebo dokonca pozemku, na ktorom je stavba. Ústava garantuje rovnosť vlastníckych práv (Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu). Rovnako tak vnímam problematicky zjednodušenie legalizácie čiernych stavieb, ak ide o obec s urbanistickou koncentráciou marginalizovaných skupín (to je prosím pekne §55 ods. 1 písm. c)  návrhu).

Aby som len nekritizoval, tak napríklad otázka obštrukcií zo strany účastníkov konania sa dala riešiť viacerými formami. Napríklad predbežnou vykonateľnosťou stavebného povolenia, pričom odkladný účinok odvolania by podobne ako v správnom súdnictve musel priznať nadriadený orgán osobitným rozhodnutím. Takto by sa, ak by boli na to objektívne dôvody, ochránil účastník konania – sused, naopak, ak by išlo o zjavné zneužitie práv (teda šikanózne odvolanie), ochránil by sa stavebník. Alebo by to šlo aj o čosi sofistikovanejším spôsobom, podľa vzoru správneho súdneho poriadku – zákazom zneužitia práva a neposkytnutím ochrany niektorým námietkam  a odvolaniam, ktoré majú za cieľ len natiahnuť čas.

Vytvoriť z projektanta de facto orgán verejnej správy bez zodpovedajúcich ústavných zmien, len konštatovaním jeho „nových povinností“ v zákone, je nepochopením rozdielu postavenia orgánu s legálnou verejnoprávnou autoritou a odborne spôsobilej osoby.  A zase, netvrdím, že myšlienka, aby časť konania viedol projektant, je apriori zlá. Ale musíme potom nanovo definovať jeho postavenie a zodpovednosť. To jednoducho nejde, v správnom práve len tak, ako na trhu, kompetencia sem  – právomoc tam. Minimálne dávam do pozornosti dva okruhy otázok. Ak bude musieť projektant realizovať konanie, výrazne sa predraží celý proces, keďže z kreatívca robíme de facto administratívny orgán. V našom práve poznáme situácie, kedy fyzická osoba disponuje právomocou štátu. Napríklad pri súdnom exekútorovi. Avšak tento má nielen právomoc, ale aj zodpovednosť verejného činiteľa a to aj v rovine trestnej, je menovaný ministrom a existuje celý rad osobitostí jeho postavenia.

Vylúčenie územného konania a jeho konzumácia v stavebnom konaní, podobne ako plná  elektronizácia, to sú kroky, s ktorým je možné súhlasiť. Avšak takáto konzumácia nemôže spôsobiť de facto zánik procesných práv, vylúčenie správneho poriadku pre konanie a absenciu novej osobitnej úpravy. Mimochodom, dnes sa stavebný zákon používa aj pre špecializované konania, minimálne v podpornej rovine (ako tzv. lex generalis v rámci zásady subsidiarity), to skutočne chceme stavať chemické fabriky, vodné diela, letiská, alebo iné komplikované stavby na základe „prerokovania projektantom“ ?

O celom rade terminologických nepresností a vzájomne si protirečiacich ustanovení ani nehovorím.

Zámer, s ktorým predstúpil podpredseda vlády, je dobrý. Snahu treba pochváliť, stavebné právo si žiada rozsiahlu reformu. Ale povedané terminológiou skúšky na vysokej škole: Fx a ešte raz. A tento krát treba pozvať do tímu okrem trestne stíhaných osôb aj odborníkov v urbanizme, predstaviteľov samosprávy a dokonca aj právnikov, znalých slovenského ústavného, správneho práva a európskeho práva.