piry.blog.pravda.sk

Alebo prečo by mala právna veda zliezť zo skaly zo strachu vysoko v horách rovno medzi ľudí

Veda si okolo seba odjakživa buduje aureolu tajomna. Biela stena kníh, latinské citácie, konferenčné sály, do ktorých sa vchádza len s menovkou a správnym titulom pred menom. Právna veda v tomto smere nie je výnimkou – skôr naopak. Bežnému človeku sa často javí ako niečo, čo mu principiálne nepatrí, hoci sa ho dotýka od prvého nádychu až po posledný. Čiastočne je to preto, že žije zamknutá na katedrách právnických fakúlt a v konferenčných zborníkoch. Aj skvelé state, také, čo obstoja pred prísnym okom scopusovej databázy, si prečíta v podstate nikto nečíta . Vedecká hodnota sa tak paradoxne meria počtom čiarok v tabuľke publikačnej činnosti, nie tým, či sa dostala k človeku, ktorému mala pôvodne slúžiť.

Právo, ktoré ide s človekom od kolísky po hrob

Venujem sa správnemu právu s presahom do ústavnej roviny – disciplíne, ktorá znie suchopárne, no v skutočnosti sprevádza človeka celým jeho životom. Od zápisu do matriky, cez školstvo a zdravotníctvo, cez stavebné právo a životné prostredie, až po pitvu a správu cintorína. Je to právo, ktoré je nám bližšie než ústava vo vitríne, pretože sa nás dotýka v každej jednej životnej stanici, či si to uvedomujeme, alebo nie.

A práve preto ma stále znova prekvapuje, ako často počujem na úradoch tú istú vetu: „Ale to je len také v zákone, my sme praktici a robíme to u nás takto už roky.“ Táto veta je v skutočnosti tichým priznaním, že právny štát je u nás Columbova žena a medzera medzi právnou vedou, právnou úpravou a praxou je hlboká ako priepasť, cez ktorú sa bežný občan nemá ako preniesť. Bežný človek – nie úradník, nie právnik – nemá spravidla ani tušenie o svojich právach a povinnostiach. Výsledkom sú dlhové pasce, do ktorých ľudia vstupujú s otvorenými očami len preto, lebo im nikto zrozumiteľne nepovedal, čo podpisujú. Výsledkom je odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ktoré človek prijme so sklonenou hlavou, lebo netuší, že má nárok žiadať inak. Výsledkom je aj šikana na stavebných úradoch, ktorú si mnohí zamieňajú za osud, hoci ide o zlyhanie systému.

Veda, ktorá sa bojí zísť z konferenčného pódia

Zoči-voči tejto realite by právna veda nemala len opisovať javy pre samu seba. Mala by hľadať návody na riešenie zložitých problémov a – čo je rovnako dôležité – tieto návody komunikovať verejnosti zrozumiteľným jazykom. Namiesto toho sme mnohokrát ustrnuli v pohodlnom režime čiarok za publikačnú činnosť. Je to pochopiteľné – tabuľkový systém je merateľný, bezpečný, akademicky uznaný. Je to však aj rezignácia na pôvodný zmysel vedy, ktorým je poznanie v službe človeku, nie poznanie uzamknuté vo vitríne.

Extravagancia ako spôsob komunikácie

Nemám štandardný životný štýl a netajím sa tým. Vo voľnom čase prekonávam hranice na lane – na skalách, na feratách, v horách. A táto istá potreba prekračovať hranice sa pretavila aj do toho, čo robím na sociálnych sieťach, predovšetkým na Instagrame (piry_lawfluencer) a na TikToku. Sprostredkúvam tam právo rôznymi, často netradičnými formami – nie preto, aby som sa zapáčil algoritmu, ale preto, lebo verejná diskusia je jediné miesto, kde sa právna veda stretáva s človekom naživo, bez sprostredkovateľa v podobe úradníka alebo predplatného na odbornú databázu.

Stredobodom tejto diskusie je človek – od počatia po smrť, v meste aj v obci, v dome, ktorý sa musí najprv postaviť, na sídlisku, ktoré má svoju infraštruktúru a svoju vlastnú dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorá sa neprejavuje len pateticky vo vznešených formuláciách preambúl, ale aj celkom prakticky – napríklad v tom, ako a či vôbec je človeku poskytnutá zdravotná starostlivosť. A potom netreba zabúdať, že človek je aj tvor kultúrny, a kultúra a kultúrne dedičstvo sú – ako povedal Roger Scruton – mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. Ak tento most neudržiavame, nezrúti sa naraz. Rozpadne sa po kúskoch ako kúpele v Korytnici.

Keď diskusia bolí

Niekedy sú témy jednoduché – susedské vzťahy, plot, hluk, tieň zo strechy suseda. Inokedy vyvolajú vášne, urážky, nadávky. V takých chvíľach mám chuť zmazať si profil a kašľať na komunitu, na ľudí, na celú tú digitálnu arénu plnú anonymných hrdinov. A potom si uvedomím jednu vec: mám výsadu vzdelania, výsadu ho neustále rozširovať, som zdravý a žijem v jednej z lepších častí sveta. A táto výsada zaväzuje. Zaväzuje k službe komunite, nie k mlčaniu z pohodlnosti.

Zmysel, ktorý sa neráta do tabuľky

Toto považujem za pomerne dobrý zmysel právnej vedy a akadémie ako takej – hoci nesporne pohodlnejší je tabuľkový systém počtu publikačných výstupov, ktoré sú pred verejnosťou, a mnohokrát aj pred odbornou obcou, utajené lepšie než štátne tajomstvo veľmoci. Právna veda, ktorá slúži len sama sebe, prežije v citačných indexoch. Právna veda, ktorá slúži komunite, prežije v životoch ľudí, ktorí vďaka nej vedeli, kde majú svoje práva brániť – a kde končí trpezlivosť, s akou majú počúvať vetu: „my to tu robíme takto už roky.“

rbt