Veľmi rád čítam amerického autora jezuitu Jamesa Martina. Jeho knihy sú mnohokrát veľkým povzbudením a napriek tomu, že sú presiaknuté katolíckom duchom môže ich čítať každý bez ohľadu na vierovyznanie . Príbehy tam obsiahnuté sú inšpiráciou pre denný život a Boh je len nadstavba, ktorú môže človek zobrať , ale rovnako dobre sa nechá inšpirovať aj keď odmieta existenciu nadprirodzena. V jednej knihe opisuje príbeh Dorothy Dayovej. Nielen jej príbeh, ale existencia celého katolíckeho robotníckeho hnutia, ktorého bola zakladateľkou je na Slovensku veľká neznáma. Keďže sa narodila 8 novembra a práve dnes v USA prebiehajú voľby kde jednou z tém je aj ženstvo dovoľte mi predstaviť túto ženu .
Kto je ten čo hľadá šťastie ? Jeden z nás my všetci . Mnohokrát prídeme po dlhej ceste k tomu čo sa ako predstava šťastia vôbec nejavili na začiatku tejto cesty. Pripomína mi to obraz, ktorý som zažil v Španielsku s francúzskymi dôchodcami . Každý večer sa opakoval rituál dôchodcovského páru kde pani bola evidentne po mŕtvici. Pozorný starček jej nalieval víno, utrel ústa, ale pri tom všetkom je dával pocit istej dôstojnosti bytia aby sa necítila ponížená situáciou. Robil to s elektrizujúcim taktom . Každý večer to isté a za týmto rituálom nasledovala pre nevšímavého diváka skoro neviditeľná vec . Pohľad očí na zvráskavenej tvári plný lásky a vďačnosti.
Mnohokrát snívame o vlastnej predstave šťastia spojeného s drahými autami, luxusom a komfortom. To sme my čo hľadáme šťastie. Tento dôchodcovský pár ho našiel .
Dorothy Dayová bola rovnako hľadajúca šťastie . Ako študentka univerzity Illinois odmietala náboženstvo , zaujímala sa však o sociálne otázky , chudobu a postavenie robotníkov. Bola zatknutá za organizovanie protestov . Pobyt vo väzení ju nútil k sebareflexii . Dorothy viedla aj relatívne pestrý sexuálny život charakteristický pre ľavicové prostredie. Aby sme mali o nej predstavu je potrebné to povedať. Vo väzení ako píše vo svojej autobiografii prišla na myšlienku kolektívnej viny mlčiacej väčšiny. „ Nikdy nemôžem byť skutočne slobodná pokiaľ budem vedieť , že všade vo svete si za mrežami ľudia , ženy , muži mladé dievčence ktoré znášajú útlak , trest, za zločiny na ktorých sa podieľa celé ľudstvo…“ Sociálny radikalizmus a pacifizmus, ktorý ju nikdy neopustil však nevyplnil miesto v jej vnútri, ktoré bolo potrebné na skutočné šťastie a odpoveď na mnohé otázky. Hovorí sa, že narodenie dieťaťa s anarchistom Forsterom ( ktorý ju neskôr opustil) spôsobilo u nej dotyk nadprirodzena a konverziu . Jej príbeh však skrýval aj temné chvíle . Bola na potrate ( pred tým ešte ) , prepila celé noci a raz ju omylom zatkli ako prostitútku. Asi na mieste je povedať, že si prešla osobným peklom . Konverzia, ktorá je spätá s druhým tehotenstvom však zmenila všetko.
S ohňom akým predtým podliehala marxistickému radikalizmu začína aktivitu v katolíckom sociálnom hnutí. Vydáva v roku 1933 časopis Katolícky robotník a neskôr zakladá katolícke robotnícke hnutie. Svoj život už odvíja nielen v aktivizme, ale konkrétnej práci v najchudobnejších štvrtiach amerických miest. Žila jednoducho a snažila sa vyberať si najlacnejšiu alternatívu na uspokojenie svojich osobných potrieb. Otvorila mnoho centier pre chudobných v New Yorku. Počas veľkej hospodárskej krízy ponúkli jedlo a základnú starostlivosť mnoho nezamestnaným . Dorothy tiež rozbehla tzv . komunálne farmy pre núdznych . Opätovne ju zatkli v roku 1973 za obhajobu sociálnych práv. Bez nenávisti s veľkým odovzdaním sa však po prepustení opätovne pustila do práce . Skutočne ju nedokázalo zastaviť nič. Stále prízvukuje, že liekom na mnoho problémov je spoločenstvo – komunita. Vo svojom charitatívnom diele odmietala prijímať peniaze o ktorých pôvode mala pochybnosti . Ako vzdelaná spisovateľka mala prehlaď o základoch ekonomických a finančných zákonitostiach . Napriek tomu ako som uviedol žila v dôstojnej skromnosti.
Dorothy Dayová chudobná – bohatá našla šťastie. Možno na začiatku bol pohľad dieťaťa aby sa jej cesta a križovatke dala istým už do konca života nemenným smerom. Jej príbeh je motiváciou nie tak ani tým, že by prišla s novou ideológiou. Sociálna náuka Cirkvi tu bola dávno pred ňou. Ale tým, že ona tú sociálnu revolúciu žila.
Večerný rituál dôchodcov a príbeh Dorothy Dayovej majú jednu spoločnú podmnožinu . Aj keď sa dajú pekne opísať to najcennejšie „najelektrizujúcejšie“ je slovami neopísateľné . Politici mnohokrát hovoria o sociálnej otázke. Dorothy hovorila tiež. Ale to čo hovorila v slovách, v protestoch a v časopisoch bolo nič oproti tomu čo rozprával jej životný príbeh.
Celá debata | RSS tejto debaty