piry.blog.pravda.sk

Minister hospodárstva Slovenskej republiky Richard Sulík objavil občana Slávika a jeho Združenie bytových samospráv a rozhorel sa spravodlivým hnevom. O čo ide?

Najprv pár právnych faktov. Slovenská republika prijala tzv. Aarhurský dohovor (1998), ktorý je pre ňu záväzný a ktorý je navyše doplnený smernicou RE č. 2002/4/ES a 2003/35/ES. V podmienkach národnej legislatívy ide napr. o zákon č. 24/2006 Z.z o EIA a zákon č. 245/2003 Z.z o integrovanom povoľovaní. O čom všetky tieto právne predpisy hovoria?  V prípade verejného záujmu na ochrane životného prostredia  má verejnosť právo na informácie o stave životného prostredia a na účasť v jednotlivých konaniach, ako dotknutá, alebo zainteresovaná verejnosť. Životné prostredie je verejným záujmom aj podľa nového Zákona o teste proporcionality. Aj logicky sa k tomuto záveru vieme dopracovať, keďže priaznivé životné prostredie je v záujme každej fyzickej osoby – ľudskej bytosti. Rozumná koncepcia ochrany životného prostredia je tzv. antropocentrická, teda taká, ktorej centrom je človek a ktorá musí zohľadňovať potrebu rozvoja územia a zároveň ochranu prírody, krajiny a istej kvality vôd, vzduchu, prostredia a územia. Väčšina koncepcií napr. o budovaní mestskej zelenej infraštruktúry hovorí o potrebe harmonizácie s požiadavkou rozvoja a urbanizmu.

Táto teória by mala byť transformovaná do praxe tým, že ak sa ide realizovať stavebný projekt, verejnosť ma právo pýtať sa a má právo vzniesť požiadavky, aby takýto projekt neúmerne nezaťažil územie a zohľadnil verejný záujem na životnom prostredí (vo všetkých jeho zložkách, ako voda, vzduch, zelená infraštruktúra, príroda a krajina). Takáto koncepcia je správna, pretože moderný štát je realizáciou myšlienky spoločenskej zmluvy, kde občan podmienene požičiava svoju moc štátu a vo veciach verejného záujmu ju chce kontrolovať a participovať na nej.

Na Slovensku, ale aj v Českej republike, je to trošku inak. Okrem desiatok serióznych občianskych združení a iniciatív, ktoré na www.enviroportal a inde hľadajú informácie o nových projektoch, pripomienkujú ich a stávajú sa tak logickou kontrolnou mocou proaktívnym rozmerom občianskej participácie, tu máme aj subjekty, ktoré vznášajú podobné alebo rovnaké pripomienky do každého jedného konania EIA . Rozsah takýchto „ctrl c  ctrl v“ pripomienok je skoro 100 % konaní EIA, ktoré sú zverejňované na vyššie uvedenej stránke. Na kvalitné oboznámenie sa s projektom a úprimnú snahu pripomienkovať by občianske združenie muselo mať desiatky  kvalifikovaných zamestnancov. Ale pripomienky tohto jedného unikátu (nazvaného Združenie bytových samospráv) sú zvyčajne rovnaké, zjavne bez znalosti veci, pričom ich snahou je len formálne splnenie podmienky byť účastníkom konania. Podľa zákona o EIA totiž platí, že ak občianske združenie podá pripomienku, stáva sa účastníkom konania a to aj stavebného konania, resp. administratívnych konaní podľa stavebného zákona. Takto má združenie možnosť konanie natiahnuť na roky. Za mystických okolností zrazu činnosť tohto združenia ustrnie. Vo verejnosti sa intenzívne hovorí o podozrení, že spasívnenie takejto činnosti je zvyčajne spojené s konkrétnym sponzorským darom, nákupom konkrétneho tovaru alebo služieb.

Aby sme sa z detektívnej roviny vrátili späť k právu, stavebný úrad (ako aj okresný úrad odbor životného prostredia) nemá dnes legálnu možnosť, ako takéto nekalé praktiky zastaviť.

V daňovom práve sa po veľkej kauze Halifax a i. (C-255/02) začalo hovoriť o zákaze zneužitia práva a európske justičné orgány (a dnes už aj rozsiahla judikatúra v CZ, SK)  sa snažili definovať zneužitie práva. Zneužitie práva je zvyčajne  takým postupom, kedy sú splnené formálne podmienky dané zákonom, ale skutočný cieľ je iný, ako predpokladá zákon. V Slovenskej republike je istá forma zákazu zneužitia práva ošetrená len v správnom súdnom poriadku a daňových predpisoch. Teda na životné prostredie, právo na informácie, stavebné právo, sa zabudlo.

Takto občan Slávik (a jeho Združenie bytových samospráv) môže spamovať okresné úrady a dostávať tak „dobrovoľné“ príspevky na svoju činnosť. Ani okresný úrad, ani stavebný úrad nemajú čisté riešenie pre tento prípad zneužitia práva a teda ani možnosť stopnúť takúto špekulatívnu aktivitu. Tú má len súd. Ale práve o to v tejto hre ide. Systém odvolaní a obštrukcií s finálnym podaním na súd časovo pretiahne každú jednu investíciu na roky a teda finančne donúti podnikateľa (niekedy je bizarne investorom aj mesto), rozmýšľať nad prehodnotením svojho rozpočtu s ústretovým prístupom ku (konkrétnemu)  občianskemu sektoru.

Aké riešenie má tento niekoľko rokov trvajúci stav? Je potrebné konečne prijať nový Správny poriadok (1967) a nový Stavebný zákon (1976), s jasným vymedzením zákazu zneužitia práva (podobne ako je to dnes v Správnom súdnom poriadku). Samozrejme, nie je možné, aby sa tieto dva právne predpisy tvorili s tímom poradcov, akým je Občan Slávik. Potom by bolo možné predpokladať, že novelu trestného zákona by mohol ministerke spravodlivosti pomôcť vypracovať Mikuláš Černák.

Formy, ako včleniť brzdu voči špekulantom do právnych predpisov, sú rôzne, od snahy o vymedzenie rozsahu verejného záujmu, tak ako je to českej právnej úprave, cez mechanické prevzatie formulácie zo Správneho súdneho poriadku. Musia však byť dodržané dve kritéria. Úprimná snaha verejnosti a náš medzinárodný záväzok nemôžu byť dotknuté a zároveň nemôže byť investor v pozícii výrazne slabšej strany pred špekulatívnym postupom kohokoľvek (v malom rozsahu sa zneužite práva totiž týka aj susedskej nenávisti, kedy si jednoducho sused povie, že „nedovolí“ susedovi stavať). Stavebné úrady a okresné úrady na úseku životného prostredia dnes nemajú na základe dikcie čl. 2 ods. 2 ústavy (že môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach) možnosť procesne stopnúť nekalé praktiky. Preto ustanovenie o zákaze zneužitia práva by mohlo byť veľmi potrebným liekom.

Odporúčam teda Ministrovi hospodárstva, vytvoriť spolu s Ministerstvom spravodlivosti expertný tím, zložený z odborníkov v správnom práve, ako aj zamestnancov Okresných úradov a členov správnych senátov súdov. Samozrejme, ak sa Občan Marcel S.  dopustil trestného konania, má ísť sedieť, ale aj v jeho prípade platí prezumpcia neviny. Úlohou vlády však nemá byť špiritizovanie o trestnom konaní (to nech robí prokuratúra a vyšetrovateľ), ale príprava systémového riešenia.