Zrejme sa už každý stretol s tým, že stavebný úrad oznámi konanie, to sa realizuje (ako ústne konanie) a následne prebehne doplnkové konanie a následne ďalšie konanie, pričom rozhodnutie vo veci samej je v nedohľadne.
Stavebný zákon, z dôvodu efektívnosti a hospodárnosti konania, pozná obmedzenia, slúžiace práve na to, aby sa zabránilo takejto situácii. Toto obmedzenie je známe ako koncentračná zásada. Dovolím si ju predstaviť čitateľovi v stručnej podobe, aj v súvislostiach, odvolávajúc sa pritom na názor Najvyššieho súdu SR.
Táto zásada je obsiahnutá napríklad v § 36 ods. 1, predposledná veta Stavebného zákona (pozri aj § 61 Stav. zák.). Jej podstata je taká, že dotknuté orgány a účastníci konania môžu dať námietky a stanoviská len do dátumu ústneho konania, ako ho určil stavebný úrad, alebo do dátumu, ktorý je určený v oznámení na vyjadrenie sa. Po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné. Stavebný úrad však musí zainteresované subjekty na túto skutočnosť písomne upozorniť a jednoznačne určiť lehotu na uplatnenie ich pripomienok a námietok (rozsudok NS SR 6Sžp/19/2011).
Účelom zásady koncentrácie konania v stavebnom konaní je stanovenie určitých limitov stavebného konania a jej cieľom je zamedziť neustálemu generovaniu nových námietok, ktoré by v konečnom dôsledku bránili akejkoľvek stavebnej činnosti.
Z uvedenej koncentračnej zásady vyplýva, že v konaniach, na ktoré sa vzťahuje, musia byť všetky relevantné podklady pre rozhodnutie, zistené pri ústnom pojednávaní, spojenom s miestnym zisťovaním a tiež, že stavebný úrad môže prihliadnuť len k tým skutkovým okolnostiam, ktoré boli stavebným úradom zistené a k tým námietkam účastníkov, ktoré boli pri ústnom pojednávaní, resp. v lehote určenej stavebným úradom uplatnené.
Inak povedané, stavebný úrad, ak už raz oznámi termín konania, alebo určí lehotu na vyjadrenie, musí mať taký súbor podkladov, ktoré mu umožňujú rozhodnúť vo veci. Nové podklady, ktoré by skutkovo ovplyvnili kvalitu rozhodnutia (teda fakt, či má byť vôbec rozhodnutie vydané), nemôžu byť brané do úvahy, ak boli zadovážené po lehote, alebo po ústnom konaní. Toto obmedzenie sa vzťahuje tak na účastníkov konania, na dotknuté orgány, ako aj na samotný stavebný úrad. Ani ten nemôže po týchto lehotách zabezpečovať nové dôkazy alebo podklady.
Samozrejme, logickým účelom či už lehoty na vyjadrenie sa, alebo samotného konania, je možnosť účastníkov predložiť námietky a možnosť dotknutých orgánov zaujať stanovisko, alebo určiť podmienky. V prípade účastníkov konania sa s námietkami musí vysporiadať stavebný úrad v rámci rozhodnutia vo veci samej. Je to osobitosť výroku rozhodnutia (územného, stavebného, aj kolaudačného), kde po hlavnom výroku (teda výroku o tom, či sa niečo povoľuje alebo nie ) nasleduje výrok o námietkach ( § 39 ods. 1 Stav. zák.). Teda nie je správny postup, kedy vysporiadanie sa námietkami aktivuje iné, zákonom nepredpokladané konania, ako je to praxou u stavebných úradov, ako tzv. doplnkové konania. Platí známa poučka, že stavebný úrad môže konať len v medziach zákona.
Iná situácia nastáva v prípade dotknutých orgánov. Dotknutým orgánom (napríklad orgánom v oblasti životného prostredia, hygieny, požiarnej ochrany a pod.) sa konanie rovnako povinne oznámi. Okruh dotknutých orgánov určuje stavebný úrad, nie účastník konania. Preto je nesprávny postup, pri ktorom stavebný úrad žiada od účastníka, aby už v rámci žiadosti predložil úplný okruh záväzných stanovísk, dokonca z tohto dôvodu konanie zastavia. (V tomto prípade vzniká istá kontroverznosť, vyplývajúca z § 37 ods. 3 Stav. zák. a § 3 ods. písm. c. vyhlášky MŽP 453/2000 Z.z. Pokiaľ zákon hovorí o povinnosti stavebného úradu zadovážiť stanoviská dotknutých orgánov, vyhláška hovorí o prílohe žiadosti. Riešenie toho hlavolamu je zrejme také, že účastník môže predložiť stanoviská, ak ich ma k dispozícii, ale to nijako neobmedzuje možnosť stavebného úradu, určiť širší okruh a zabezpečiť ich stanoviská tak, ako predpokladá zákon. Môj záver podporuje aj existencia povinnosti stavebného úradu oznámiť konanie dotknutým orgánom, ktoré majú stále možnosť sa vyjadriť.)
Pre stanoviská dotknutých orgánov platí fikcia pozitívneho, teda súhlasného stanoviska, ak sa nevyjadria v stanovenej lehote. Avšak v prípade, ak sú záväzné stanoviská vo vzájomnom rozpore, môže stavebný úrad realizovať zmierovacie konanie (pozri § 136 Stav. zákona) .
Po lehote, ktorá je určená stavebným úradom, alebo termíne na ústne konanie, má stavebný úrad povinnosť vydať rozhodnutie, alebo návrh zamietnuť. Existujúca prax stavebných úradov je nezákonná a nesprávna.
Celá debata | RSS tejto debaty