piry.blog.pravda.sk

Aj pod vplyvom syndrómu straty identity a umelej snahy vtesnať malú krajinu pod Tatrami niekde do Ameriky, alebo pri Moskvu som sa rozhodol napísať sériu článkov o osobnostiach stredoeurópskeho priestoru. Nerobím si nárok na vedeckosť skôr populárnym štýlom priblížiť verejnosti mená ako Sobielsky, Alžbeta Uhorská , Rudnay , František Fredinand. Dôležitosť pripomenutia si našej histórie- nášho životného priestoru je daná najmä v dobe ked sa nás ideológovia nové svetového poriadku snažia natlačiť buď na protestantský a marxisticko-liberálny západ, alebo na byzantský a autokratický východ.

Každé malé dieťa sa na základnej škole učí, že v roku 1914 vypukla I. svetová vojna atentátom v Sarajevu na následníka trónu. Možno ak sa niekto moc zaoberá históriou  pozná aj  meno  tohto následníka František Ferdinand D E´este. Moc pochybujem, že je veľa  ľudí na Slovensku, ktorí vedia viac. My Slováci  trpíme do istej miery fóbiou z dejín. Nevieme si nájsť asertívne miesto v dejinách ani len 2. Svetovej vojny a už tobôž nie v takej dejinnej diaľke ako je do Rakúsko- Uhorska.  Z dôvodu tradícii I. Československej  republiky, ktorá sa stala pre naše dejiny fetišom sa tvárime ako večne liberálny ateistický západ. Náš civilizačný mentálny a kultúrny základ naša národná identita je však pevne zakorenená v priestore strednej Európy spolu s Rakúšanmi, Čechmi, Maďarmi, Poliakmi, Chorvátmi a Slovincami. Hneď ako sa zbavíme strachu z dejín vlastného národa môžeme aj cez osobnosti, ktorým sa chcem venovať zatrúbiť na návrat k identite. Táto identita je identitou tak stredoeurópskou a teda internacionálnou ako národnou a štúrovskou. nezabudnime na bojové heslo štúrovskej zástavy za národ a kráľa! Teda kto  bol František Ferdinand?

Narodil sa a 18 decembra 1863 a atentát, ktorý rozpútal I. svetovú vojnu  bol 28 júna 1914. Prímene D Éste prebral ako súčasť dedičstva po rakúskom arcivojvodovi Františkovi V.

Jeho život  až do istého momentu  bol všetko iné len nie  život  budúceho vladára. Bol sprevádzaný vážnym ochorením pľúc, cestovaním a vášňou pre poľovačku .  Aj z tohto pohľadu nebol moc  vážne braný panovníckom domom. V konečnom dôsledku bol malo pravdepodobný dedič trónu. Zmena nastala po náhlej smrti nástupcu na trón Rudolfa. Negatívny pohľad cisárskeho dvora na nástupníka trónu však ostáva .  Všetko zavŕšilo jeho manželstvo s nižšou šľachtičnou slovanského  pôvodu Žofiou Chodkovou. Toto bolo vyhlásené ako monarganické- teda pozbavené práva následníctva – teda ich deti nemohli byť nikdy uznané za panovníka  Rakúsko-uhorskej  monarchie.  Zhruba  toľkoto  sa  bežný užívateľ dozvie z internetu.

František  Ferdinand bol však jeden  z najväčších  podporovateľov slovanstva v rámci  monarchie. V istej miere to bolo zapríčinené jeho  negatívnym postojom k Maďarom. Podľa legendy  to malo byť zapríčinené  ešte jeho pôsobením v armáde kedy jeho podriadení odmietali hovoriť  nemecky a on sa odmietal učiť maďarsky. Nech je pravda aká chce maďarskú vládnucu  časť spoločnosti považoval buď  za šovinistov,  alebo „ židov“. Ako pikošku  je možné uviesť odkaz, ktorý poslal  po kniežati Schwarcenbergovi maďarskej vládnucej elite „ že by sa rád  ukázal v Pešti aby  tisícročným Hunom  ukázal, že ich prianie  na jeho  skorú smrť  sa ešte  nevyplnilo“

Veľmi známy je jeho preslov , ktorý citujem  „ Ale teraz  už dosť o politických  problémoch , aj tak za všetky naše ( panovnícke) problémy môžu Maďari.  Nech tiahnu k čertom.! Prečo by mali mať viac práv ako Češi , Chorváti , Poliaci  Rumuni, alebo Slováci ?“ Treba  podčiarknuť, že historickú éru o ktorej hovoríme, sprevádzala veľká miera idei panhungarizmu a maďarizácie.  Aponiho  školské zákony či  Tiszova  politika, bola  politikou šovinizmu a nenávisti. Preto je smerodajné,  že ani napriek  prianiu Franc-Jozefa -Cisára nikdy neprijal na audiencii  predsedu  uhorskej vlády  Tiszu. K Slovanom všeobecne mal dobrý vzťah avšak osobitne – k Chorvátom a Slovincom a  Slovákom  mal veľké sympatie. Spoločným  menovateľom bola ich vernosť  monarchii a katolícka  viera.

Aj keď  išlo o špecifickú dobu  nikto nemôže poprieť, že v osobe Františka Ferdinanda  mali Slovania veľkého priateľa.  Jeho korunovácia by mohla spôsobiť historickú zmenu pomerov monarchii. Nestalo sa  tak. Ruka vraha – Slovana  ukončila  nádeje na reformu Rakusko-uhorska,  a ani posledný Cisár bl. Karol Habsbursky to nemohol zvrátiť.

Mnoho  bulvárnych historických expertov radi používajú  logiku čo by bolo keby . Predstavme si, že by František  Ferdinand nastúpil na  Rakúsko- Uhorský trón.  S najväčšou pravdepodobnosťou by nastala konštitučná zmena v prospech slovanských národov a konflikt s Maďarmi.  Isto by ale  zotrvanie reformovanej monarchie zabránilo vzniku nacizmu a komunizmu.

František Ferdinand totiž okrem iného bol za pevné spojenectvo s Ruskom. V roku 1897 napísal rakúskemu vyslancovi do Petrohradu : „ Úplná zhoda s Ruskom a spojenectvo troch cisárov  a zachovanie mieru a  monarchií to je môj životný ideál. Ktorý budem zo všetkých síl podporovať.“ Jeho „ politickým  „ programom bolo mimo iné aj obnovenie pápežského štátu,  ktorý zanikol  roku 1870 .

Komu teda prospela jeho smrť  a aký význam  ma jeho odkaz  spojenectva  Nemecka  strednej  Európy a Ruska v  súčasnosti  je otázka, ktorej odpoveď môže vysvetliť mnoho skutočnosti aj roku 2015.