piry.blog.pravda.sk

Posledný cisár

Osoba posledného cisára Karola I. Rakúskeho, Habsburského, či blahoslaveného Karola Rakúskeho je  pre slovenských čitateľov veľká neznáma.  Bohužiaľ, optika dejín je presýtená výkladom, ktorý 500 rokov dynastie Habsburgovcov vtesnáva do 40 rokov maďarizácie na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Dnes, keď Európa zápasí s mnohými otázkami, život a politické postoje Karola Habsburského poskytujú mnohé odpovede na aktuálne otázky. Či sa s nimi vieme stotožniť, je len na nás. Život  posledného cisára je veľmi bohatý , preto sa zameriavam  len na niektoré stránky aby  to nebolo pre čitateľa moc  únavné  .

Perom vlastenca

Tento blog, ako aj iné, týkajúce sa rodu habsburského, píšem nie ako kozmopolita nepoznajúci svoju národnosť a identitu. Píšem ho ako vlastenec, pevne spojený so svojím národom a krajinou. V roku  1849, 13. augusta, sa odohralo niečo, čo dnešná história spomína len okrajovo ako nepodstatné a menej závažné historické memento. V tento deň pri rumunskej obci Siria, maďarsky Világoš, sa odohrala rozhodujúca bitka buržoáznej revolúcie. Spojené armády cára Mikuláša I., habsburského domu a slovenských dobrovoľníkov Štúra, Hurbana  a Hodžu porazili maďarských  vzbúrencov. Skutočnosť veľkého historického víťazstva „slovenského Lepanta“ je aj v rámci dejín veľmi podceňovaná. Pritom následok, či už priamy alebo nepriamy, bol na  základe rôznych rozhodnutí  Františka Jozefa I. vznik troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, ktorej prvý predseda bol Štefan Moyzes. Banskobystrický biskup bol práve do svojej funkcie biskupa menovaný na základe Bachovej aktivity v čase tzv. Bachovho absolutizmu. Világoš bol skutočným Jerichom slovenského  národa, bitkou ktorá bola ohniskom národnej identity. Dnes je to však nekorektné spomínať; vyznieva to prokatolícky  a reakcionársky. Spojenosťou a ohniskom našej národnej identity sa stáva obdobie I. československej republiky a SNP. Tento krátky exkurz  som si dovolil práve preto, aby som poukázal na spojenectvo nášho národného obrodenia s Viedňou a domom habsburských. Bolo síce ukončené  rakúsko-urhoským vyrovnaním a následným maďarizačným procesom, ale napriek tomu by malo byť významnou časťou našich národných dejín.

Detstvo Karola I. Rakúskeho

Nástupca Františka Jozefa I.(niekdajší cisár) nemal vonkoncom žiadne predpoklady na uchopenie trónu. Legitímny nástupca Františka Jozefa I. bol jeho syn Rudolf, po ňom František Ferdinand d’ Esté, po ktorom mal nasledovať otec posledného cisára Otto a až po ňom jeho syn Karol. Teda maximálne nepravdepodobné nástupníctvo. Po samovražde princa Rudolfa však následníctvo začalo byť menej teoretickou otázkou. Detstvo Karola I. Habsburského bolo poznačené štandardným postojom dynastie k výchove detí. Disciplína a katolícka viera boli dva signifikanty výchovy každého Habsburga. Napríklad je známe, že na Vianoce museli deti panovníka najprv navštíviť služobníctvo či lazarety a veteránov cisárskeho vojska a popriať im pekné sviatky, až následne potom si mohli prevziať svoje vlastné darčeky. Trochu infantilne, ale pre osobnosť arcivojvodu priam osudovo znie, že už do malého dieťaťa prejavoval empatiu k núdznym. V rámci panstva, kde aktuálne bol (jeho otec bol dôstojníkom armády, teda viedli „kočovný život“), pestoval zeleninu pre chudobných. Pre zaujímavosť treba uviesť, že okrem pestovateľských aktivít, bolo jeho detstvo naplnené  železnou disciplínou. Budíček o 6.00, kúpeľ v ľadovej vode, štúdium, šport, modlitba, štúdium. Bolo známe,  že už ako dieťa mal patronát na detským domovom. Spotreba jeho šatstva bola obrovská, rozdával ju už v tom veku medzi nemajetných.

Cisár a utečenec

Počas bojov I. svetovej vojny bolo mnohokrát v prvej línii, a to napriek faktu, že bol už de facto aj de iure následníkom trónu. Zita – manželka a cisárovná, spomína, ako sa medzi zákopmi a stovkami ranených vojakov naháňali obrovské potkany. Túto skutočnosť uvádzam osobitne naschvál, pretože cisár Karol bol jeden z mála štátnikov hláv štátu, ktorí vojnu videli v prvom rade. V tomto kontexte treba podčiarknuť  aj fakt, že až do smrti Františka Jozefa nebol privzatý k žiadnej porade, a to napriek jasnému faktu nástupníctva trónu. Teda ako mladý muž sa ocitol v prvej línii vojny, ktorej bol od začiatku silným odporcom. V tomto svetle je logický aj zvrat rakúskej politiky po jeho uchopení sa trónu smerom k mierovým aktivitám.

Jeho mierové aktivity tvoria základnú črtu jeho krátkej vlády. Rakúsko- uhorskí cisári mali, okrem iného, titul apoštolského veličenstva a mnohé právomoci a privilégiá, ktoré pápež delegoval na cisárov. Preto spolupráca s Benediktom XV. na mierovom pláne je v celku logická. Pre širší kontext tohto príbehu treba povedať, že Karol mal v čase uchopenia trónu 27 rokov.  Okrem mladého veku mal vo svojom vládnutí hneď dve prekážky. Domáca opozícia v podobe armádneho velenia a snaha  Maďarov konzervovať stav za každú cenu. Obidve  prekážky vyvrcholili  v podobe zrady ministra zahraničných vecí grófa Czernina  a druhá v podobe zákernej zrady admirála Hortyho. Pokiaľ prvá sabotovala mierové úsilie cisára Karola, druhá jeho pokus o zrealizovanie prísahy uhorského kráľa. Intrigy a ohováranie boli súčasťou života mladého panovníka.  Jeho mierové aktivity podoprené pápežom ostali v Európe na obidvoch stranách konfliktu nevypočuté. Je priam magické vnímať aktivity cisára s Eugenium Pacellim, veľvyslancom Sv. stolice, na pokuse  dohodnúť mier. Mystika  týchto aktivít je okrem iného aj v tom, že E. Pacelli sa neskôr stane pápežom Piom XII.. Karol upozorňoval na nebezpečenstvo ideológie nenávisti, najmä boľševizmu a vystríhal nemeckého cisára pred podporou revolúcie  a Lenina. Ani v tomto však hlas mladého panovníka nebol vyslyšaný.

Cisár sa vo svojom živote riadil zásadou riadneho plnenia si svojich kresťanských povinností. Jeho reakcie na bežné situácie života dávali poznať, že to myslí vážne. Známa je historka, keď vymenil svojho osobného šoféra a šoféroval sám, lebo bola treskúca zima a šoférovi omŕzali prsty. Svoje osobné šatstvo rozdal chudobným. Známy je aj príbeh, keď išiel so svojou svokrou autom a stretli chudobnú starenku s veľkým a zjavne ťažkým batohom. Arcivojvoda so súhlasom svokry zobral starenku do auta a odviezol ju. Spolu s cisárovnou navštevoval nemocnice a lazarety. Dobročinnosť  bral ako dennú povinnosť bez hlbšieho zamyslenia. Svoje sociálne cítenie však neprejavoval len v podobe osobných charitatívnych aktivít a postojov. Ako cisár v roku 1917 zriadil prvé ministerstvo sociálnych vecí. Aj v tomto kroku realizoval  v plnej miere sociálnu náuku pápežov. Je treba podčiarknuť, že ministerstvo sociálnych vecí bolo v tom čase prvé na svete. Okrem organizačnej štruktúry prijal viacero sociálnych opatrení najmä proti úžere, ochrane nájomcov, robotníkov a siroty. Činnosť cisára či už v podobe  osobných skutkov, jeho mierovej politiky, alebo sociálneho zákonodarstva treba však vnímať v čase a mieste, kedy boli realizované.  Revolučnosť týchto činov predbehla všetky predstavy posudzovanej  histórie.

Ako legenda s nádychom proroctva znela spomienka cisárovnej, že po narodení prvého syna počula  ako prvú modlitbu moslima pred ich palácom.

Tieto skutky, samy o sebe, by zaplnili jednu rozsiahlu publikáciu, ale dajú sa zhrnúť do motta: „Keby  si každý kresťan plnil riadne svoje povinnosti, nebolo by ani vojen, ani hladu.“

Po skončení vojny musel opustiť svoju vlasť a po zrade Maďarov odišiel s rodinou na Madeiru bez vplyvu a materiálneho zázemia.  Aj vo vyhnanstve intenzívne myslel na národy monarchie. Jeho  uvažovanie nebolo vztiahnuté na osobné výhody služby, ale službu vnímal ako ustavičnú obeť. Uvedomil si starú zásadu rakúskeho úradníctva a štátu, že úradník a o to viac vladár musí byť príkladom. Deliť sa o svoj chleba s núdznym či už ako cisár alebo vyhnanec, byť stále v službe vlasti  bez ohľadu na osobnú obeť,  veriť Bohu v každej situácii a riadne  si plniť svoje povinnosti kresťana sú iste  výzvy  aj  na rok 2016