piry.blog.pravda.sk

Verejný záujem je jedným zo záhadných pojmov slovenského práva,  špeciálne práva verejného. Ide o to tzv. neurčitý pojem, ktorý ale môže spôsobiť obmedzenia niektorých základných práv a slobôd, alebo dokonca, tak ako v prípade vlastníctva, aj úplne vyvlastnenie. Konanie vo verejnom záujme je zároveň základnou povinnosťou orgánu verejnej správy. Inak povedané, predpokladá sa, že orgán verejnej správy  bude konať vždy vo verejnom záujme.

Popri nedávno populárnej téme verejného zdravia, alebo otázke životného prostredia, je dôležitým verejným záujmom aj ochrana kultúrneho dedičstva. Svojim spôsobom ide o osobitný druh tejto problematiky. Kultúrne dedičstvo vo svojej hmotnej podobe (pamiatky),  ako aj v nehmotnej podobe (zvyky a tradície), možno chápať ako naše premostenie s minulosťou a zároveň je našou povinnosťou zachovať ho pre budúce generácie. Civilizovaná spoločnosť vždy dbá o to, aby tento verejný záujem (teda kultúrne dedičstvo)  mohli vnímať ako spoločné dobro všetci ľudia. Hodnota kultúrneho dedičstva spočíva v jeho autenticite. Zatiaľ čo les môžete znova obnoviť, kópia kultúrnej pamiatky stráca podstatu svojej hodnoty (výnimkou je  napr. Varšava, kde  po II. svetovej vojne historické centrum mesta postavili celkom nanovo, ako vernú kópiu  pôvodných historických budov, zničených počas vojny).

Samozrejme, existuje aj druhá stránka mince, a tou sú záujmy súkromných investorov. Minulosť nemá byť dôvodom na zastavenie pokroku a rozvoja, preto je legitímne, ak developer hľadá spôsoby, ako využiť legislatívu vo svoj prospech, na druhej strane je ale potrebné, aby príslušná obec a Krajský pamiatkový úrad, využijúc svoj mocenský rozmer a zároveň dodržujúc literu zákona, vytvárali čo najväčší priestor pre ochranu tohto verejného záujmu.

Pri písaní vedeckej monografie na túto tému som narazil na dva prípady, vcelku odlišné postojom samosprávy k ochrane verejného záujmu. Trošku to pripomína príbeh biblického Dávida a obra Goliáša.

Prvým je prípad malého mestečka Hnúšťa. Nedávno tam občianski aktivisti formou zbierky pomohli zachrániť unikát, tzv. turecký most a v súčasnosti  mesto – teda samospráva, zachraňuje unikátny priemyselný komplex fabriky Slovenských lučobných závodov s historickou hodnotou. Z vlastnej iniciatívy mesta Hnúšťa vznikla snaha, zachovať toto industriálne dedičstvo pre budúcnosť. Samospráva tak chráni verejný záujem pre samotný verejný záujem, nehľadajúc alibistické výhovorky v nedokonalej legislatíve a nekonaní úradov.

Iné mesto, ktorým je krajské mesto jedného z najrozvinutejších regiónov Slovenska –  Trenčín, má tiež svoju „kauzu“ historického industriálneho dedičstva v podobe fabriky Merina, ktorá je aj na európske pomery raritou a unikátom. V tomto prípade sme boli už len na milimeter od zbúrania tejto unikátnej stavby, ktoré povoľuje mesto (stavebný úrad). Zrejme až občiansky tlak rozhýbal pamiatkový úrad, ktorý sa motal v spleti zákonov niekoľko rokov a doteraz nie je zrejmé, či vôbec bolo vydané nejaké rozhodnutie vo veci samej.  „Samozrejme“ samospráva je „bezmocná“,  odvoláva sa  na úrad a nedokonalosť legislatívy.

Ako to teda je? Krajský pamiatkový úrad začína konanie v momente, ak sa u nejakej stavby (resp. inej veci) predpokladá, že by z hľadiska svojej historickej, alebo inej hodnoty mohlo/malo ísť o budúcu kultúrnu pamiatku. Na základe jeho podania a podkladov v správnom konaní rozhoduje Pamiatkový úrad SR. Už počas konania má vec predbežnú ochranu a to dokonca aj v trestno-právnej rovine. Ak stavebný úrad rozhoduje o odstránení stavby, ktorá je v konaní, musí si vyžiadať súhlas Krajského pamiatkového úradu. V rámci predbežnej opatrnosti si stavebný úrad musí vyžiadať stanovisko, aj keď je takéto konanie prerušené. Za súčasť pamiatkového fondu sa totiž považujú aj veci, ktoré ešte nie sú v režime národných kultúrnych pamiatok, ale o ktorých takéto konanie začalo. Nekonečné konania, ale neprospievajú ani verejnému záujmu ani právnej istote súkromných investorov

Obec, jednak podľa pamiatkového zákona (§ 14) a jednak podľa zákona o obecnom zriadení, má  originálnu povinnosť chrániť pamiatky a kultúrne dedičstvo. Zákon o obecnom zriadení dokonca hovorí o ochrane pamätihodností obce. Na rozdiel od štátnej správy (ktorá môže konať len na základe zákona), samospráva má oveľa širší priestor na vlastnú iniciatívu v realizácii svojich úloh.

V praxi je pri ochrane tohto verejného záujmu evidentnou realitou rozdielny prístup. Keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Niektoré mestá sa samé chopia iniciatívy a zachraňujú, čo sa dá. Iné sa vyhovárajú na orgán štátnej správy a nedokonalosť legislatívy. Je však správne, aby verejný záujem na ochrane kultúrneho dedičstva bol čiernou dierou slovenskej legislatívy?