Na svete neexistuje asi nikto taký, kto by dnes spochybňoval, že žijeme v najdramatickejšom období posledných desaťročí. Minimálne v Európe a v Severnej Amerike. Covid – 19 na nás útočí zdravotne, sociálne aj ekonomicky. Aj veľmi silní a inak zdraví jednotlivci cítia istú formu úzkosti pred nákazou. A čo zbytok obyvateľstva, navyknutého na sedavý spôsob života, nezdravú stravu a vysoký stupeň znečistenia našich miest? Sociálne si akosi začíname uvedomovať, že sa potrebujeme. Dnes je to skôr o tlieskajúcej komunite, ale podobne ako pri Prešove a zničenej bytovke sa začína prejavovať potreba komunity a solidarity aj v dennom režime pomoci starým a chorým. Ekonomicky nás bohužiaľ najväčší problém ešte len čaká. Už dnes drobní podnikatelia pociťujú paniku z obmedzení trhu. A to ešte stále neprišli na rad opatrenia, ktoré sa budú týkať automobiliek, teda oblasti, na ktorej sme existenčne závislí.
Problematike zelenej infraštruktúry a komunity sa venujem už nejaký čas. Ide o vzájomne prepojené fenomény, ktoré majú významný dosah v zdravotnej, sociálnej i ekonomickej oblasti. Nie je to len moje tvrdenie. Empirický dôkaz pochádza z krajín ako Singapur, Hongkong, či Južná Kórea. Jedná sa o štáty, ktoré si relatívne ľahko poradili s vírusom. Netvrdím, že vyššie spomenuté fenomény sú jediné dôvody úspechu týchto krajín. Ale pozrime sa na to bližšie.
Zelená infraštruktúra je organicky prepojený systém mestskej zelene s budovaním vnútroblokovej zelene, mestských parkov, vertikálnej zelene a zelených striech. Priamym a vo viacerých vedeckých štúdiách potvrdeným účinkom je ochladzovanie miest, vplyv na respiračné zdravie, mentálnu aj fyzickú kondíciu. Budovanie mestských fariem vrátane tých strešných (pestovanie plodín na strechách miesto šedej džungle) má dosah na zásobovanie potravinami, ale ja pracovné príležitosti v poľnohospodárstve a tvorbu komunity. Naša ekonomika je plne závislá od automobilového priemyslu, a tak si neviem predstaviť inú možnosť riešenia, ako začať diverzifikovať zdroje aj návratom k zelenej ekonomike a poľnohospodárstvu.
Covid-19 nás učí aj o komunite. Významný anglický filozof a právnik John Finnis vo svojom diele Prirodzené právo poukazuje na potrebu spoločného dobra a vytvárania spoločenstva ako prirodzenej túžby človeka. Nejde tu pritom o nejakú snahu o uniformitu a systém riadenia spoločnosti ako lode, ale o pravdu, že všetci ľudia alebo aspoň veľmi veľká časť vidí dobro v živote, zdraví, estetickom pocite, priateľstve, rodine a poznaní. Táto túžba spája. Všetky tieto dobrá sa dajú akcelerovať len vo vzájomnom ovplyvňovaní sa v komunite. Aj dnes sme v podobe opatrenia prikazujúceho nosiť rúška dokonca už právom nútení na komunitný spôsob správania sa. Môj záujem na dobre (zdraví) musí byť zosúladený so záujmom spoločnosti. Počas pandémie objavujeme svoje sídlisko a štvrť. Ako aj fakt, že pokiaľ nebudeme chrániť jeden druhého, ani najlepšia vláda sveta nás nezachráni.
Ekonomickým rozmerom poučenia z tohto obdobia môže byť zmena životného štýlu od neobmedzeného a miestami aj iracionálneho konzumu (o čom by vedeli rozprávať zamestnanci donáškových služieb) ku minimalizmu. Minimalizmus predstavuje šliapnutie na brzdu ohľadne spotreby a realizuje sa skutočným zvažovaním, či konkrétnu vec, ktorú kupujem potrebujem, alebo iba chcem. V komunite je veľa vecí, ktoré môže použiť viacero rodín jednotlivcov. V minulosti sme boli medzi susedmi, kolegami a spolužiakmi naučení požičiavať si veci. Oblečenie starších detí sa automaticky posúvalo mladším nie len v rodine, ale mnohokrát aj v rámci susedských či iných vzťahov. Jednalo sa o istý typ komunitného vlastníctva. Zmena životného štýlu smerom k minimalizmu je aj cesta väčšieho pokoja. Ak človeka nemá na krku desiatky spotrebných úverov, pôžičiek a lízingov, pričom mnoho z vecí, ktoré si za tieto požičané peniaze kúpil, už neexistujú, žije v oveľa pokojnejšej atmosfére, aj keď vonka zúri hospodárska kríza.
Covid-19 je symptóm vážnej choroby a víťazstvo nad touto chorobou nebude v jej potlačení, ale v zmene prístupu a životného štýlu. Ak by sme mali zdravšie a zelenšie mestá, bolo by menej civilizačných chorôb, vyššia imunita a menej obetí pandémie. Ak by sme sa navzájom rešpektovali a cítili za seba spoluzodpovednosť, hlavne v Taliansku, ale aj v iných krajinách by sa podstatne odlišne šírila nákaza. Ak by sme pristupovali k svojim financiám „minimalistickejšie“, viac šetrili namiesto mnohokrát bezbrehej spotreby, panika a úzkosť z ekonomických dôsledkov by bola nižšia. Covid-19 je teraz, zajtra to môže byť niečo úplne iné. Bez zmeny prístupu neexistuje víťazstvo. Ako povedal Aristoteles, len disciplína je cesta k slobode.
Celá debata | RSS tejto debaty