piry.blog.pravda.sk

Priznám sa, nie vždy chápem tanec niektorých aktivistov, ale beriem ho ako vydarenú súčasť napĺňania ich voľného času. Naposledy vznikol tento tanec na tému COVID-19 opatrení,  diskriminácie dôchodcov a Rómov a s tým spojené dunenie vojnových bubnov ohľadom ústavnosti a ľudských práv.

Pár poznámok bez emócií. (Poznámka: blog je určený pre verejnosť, preto si zvolím voľnejší slovník…). Áno, obmedzenie pohybu, či už dôchodcov z hľadiska toho, kedy môžu a nemôžu nakupovať, alebo obyvateľov niektorých osád, je obmedzenie ľudských práv a slobôd.

AVŠAK! Naše ústavné právo predpokladá vznik situácie, kedy sú rozhodnutím orgánu obmedzené práva a slobody a to vo verejnom záujme,  vtedy, keď existuje vyšší záujem, ako je záujem ochrany práva jednotlivca. Príklad: vyvlastnenie, obmedzenie osobnej slobody odsúdenej osoby, alebo osoby vo väzbe, lokalizácia pohybu pomocou SIM-karty, obmedzenie vlastníckeho práva národnej kultúrnej pamiatky. V týchto všetkých prípadoch je verejný záujem nadradený inak nedotknuteľnému právu jednotlivca.

Rovnakým verejným záujmom je aj ochrana verejného zdravia. Verejné zdravie treba odlišovať od zdravia jednotlivca.  V tomto prípade ide kolektívny záujem, ktorý predpokladá priamo Ústava SR v čl. 40, prvá veta. Táto veta obsahuje jednak subjektívne právo jednotlivca (každý ma právo na ochranu zdravia  s akcentom na slovo KAŽDÝ), tak aj právo, každého (neurčitého a anonymného jednotlivca), aby bolo jeho zdravie chránené v komunitnom/kolektívnom, alebo verejnom rozmere. K tomu existuje pomerne jasné rozhodnutie Ústavného sudu PL.US 10/2013, ktoré spája právo na ochranu zdravia s pojmom verejné zdravie. Zdravie ako dôležitý verejný záujem je aj dôvodom na obmedzenie vlastníckeho práva (napríklad čl. 20 ods. 3 Ústavy SR)

A teraz, po tomto rýchlokurze ústavného základu verejného zdravia, poďme k samotným dôchodcom. Dovoľte mi najprv malé odbočenie, aby som lepšie vysvetlil tému. Problém „diskriminácie“ vysvetlím na  príklade z policajného zákona (zákon č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších právnych predpisov) a to jeho ustanovenia § 65, citujem „Pri služobnom zákroku proti tehotnej žene, osobe vysokého veku, osobe so zjavnou telesnou chybou, alebo chorobou a proti osobe mladšej ako 15 rokov je policajt oprávnený použiť z donucovacích prostriedkov iba hmaty, chvaty a putá“. Keby niekto povedal, že toto ustanovenie zákona je diskriminačné pre vyššie uvedené osoby, asi by mu nasadili zvieraciu kazajku. Každému je jasné, že legitímnym účelom tohto ustanovenie nie je diskriminovať tehotné ženy, ale naopak, chrániť ich. Teda základný obsahový rozmer odlišného postupu voči osobám na základe veku, stavu (tehotenstva) a podobne, je o  ich ochrane a nie o ich diskriminácii. Navyše, voči všetkým osobám v rovnakej situácii sa postupuje rovnako.

A práve tento legitímny účel je mimoriadne dôležitý aj v našom probléme. Účelom kritizovaných opatrení je vo verejnom záujme chrániť zraniteľné osoby. Kto sú tieto osoby, stanovujú v prvom rade odborníci z oblasti medicíny a verejného zdravia, nie odborníci na  ústavné právo. Jednoducho tu neplatí, že zákonom je možné novelizovať aj gravitačný zákon, alebo že „Poručíme větru, dešti, kdy má pršet a kdy vát…“. Rozhodujúcim kritériom je tak zraniteľnosť konkrétnej osoby, ako aj verejného zdravia bližšie neurčených ľudí.

Teda suma sumárum, vo verejnom záujme je možné obmedziť subjektívne individuálne práva jednotlivcov na základe istých kritérií a za podmienky rovnakého postupu voči všetkým osobám v rovnakej situácii. Teda, všetci dôchodcovia nad 65 rokov sú obmedzení rovnako. Dôvodom je legitímny účel ochrany ich zdravia, ako aj verejného zdravia presne podľa čl. 40, prvá veta Ústavy SR. Rovnaká situácia sa týka aj osád. V tomto prípade nikde nie je uvedené, že Rómovia alebo Maďari sú obmedzení na pohybe. Teda kritérium nie je etnické, ale teritoriálne, teda týkajúce sa určitého územia a to rovnako z dôvodu legitímneho účelu ochrany verejného záujmu, ktorým je verejné zdravie.

Prijať obmedzenia nie sú právom, ale POVINNOSŤOU predsedu vlády vzhľadom k čl. 40 nášho základného zákona.

Sociálna izolácia, dnes ľudovo označovaná ako karanténa, môže spôsobiť, že človek vidí to, čo neexistuje – napríklad diskrimináciu.

Treba si dať jedno cafe latte naviac a vypiť ho na čerstvom vzduchu, všetky chmúry a preludy razom zmiznú…